Transfer technológií

Duševné vlastníctvo je majetok nehmotnej povahy, ktorý je výsledkom procesu ľudského myslenia. Jeho hodnota závisí najmä od miery jeho využiteľnosti a prínosu pre jedinca a spoločnosť  a tiež od schopnosti podnietiť  tvorbu ďalších produktov (materiálneho aj nemateriálneho charakteru). Duševné vlastníctvo často vzniká realizáciou výskumno-vývojových aktivít v akademických alebo vedecko-výskumných inštitúciách, pričom tieto aktivity môžu prebiehať aj formou poskytovania odborných konzultácií alebo zákazkového, prípadne spoločného výskumu s obchodnou spoločnosťou.

Vedeckovýskumný pracovník (pôvodca) má povinnosť nahlásiť vznik predmetu duševného vlastníctva (PDV) svojmu zamestnávateľovi (povinnosť upravuje právny predpis, alebo aj vnútorný predpis zamestnávateľa), ktorý rozhodne o realizácii a prípadnej forme ochrany PDV. Pre nahlasovanie výsledkov výskumu  poskytne zamestnávateľ metodický postup s pokynmi ako má pôvodca pri nahlasovaní výsledkov výskumu postupovať. Pôvodca nesmie zverejniť informácie o PDV až do udelenia patričnej právnej ochrany PDV.

Pri posúdení realizovateľnosti  ochrany duševného vlastníctva sa zvažuje, či daný predmet duševného vlastníctva (PDV) spĺňa všetky nevyhnutné podmienky na príslušnú právnu ochranu. V súvislosti s právnou ochranou duševného vlastníctva rozlišujeme práva priemyselného vlastníctva (právo na ochranu predmetov priemyselného vlastníctva) a autorské právo a práva súvisiace s autorským právom (vznikajú pri vytvorení a používaní umeleckých a vedeckých diel, umeleckých výkonov a pod.). Predmety priemyselného vlastníctva možno chrániť prostredníctvom udelenia patentov, zapísania úžitkových vzorov, dizajnov a pod. Na poskytnutie napríklad patentovej ochrany musí vynález spĺňať kritérium novosti, musí byť výsledkom vynálezcovskej činnosti a musí byť priemyselne využiteľný. Za účelom potvrdenia novosti sa vykonáva rešerš na stav techniky (pri patentoch a úžitkových vzoroch). Vo všeobecnosti sa za stav techniky považujú všetky poznatky z danej oblasti techniky sprístupnené verejnosti pred dňom podania prihlášky PDV.

Posúdenie prínosov technológie (predmetu duševného vlastníctva) je značne komplexná úloha. Vedeckovýskumný pracovník by k jej realizácii nemal pristupovať sám, ale mal by sa (napr. prostredníctvom CTT) obrátiť na špecializovanú konzultačnú firmu, ekonomických odborníkov a pod., ktorí sú schopní prínosy danej technológie relevantne posúdiť. Samotná realizovateľnosť ochrany PDV totiž nezaručuje jeho komerčnú úspešnosť, a teda návratnosť finančných prostriedkov investovaných do jeho právnej ochrany. Podanie/nepodanie prihlášky k PDV je obchodné rozhodnutie, ktoré by malo byť založené najmä na zvážení všetkých finančných (využiteľnosť v praxi, efektívnosť, návratnosť investícií), ako aj nefinančných prínosov (celospoločenský, resp. regionálny prínos, zlepšenie mena inštitúcie a pod.), ktoré sú spravidla priamo zviazané s jeho perspektívnou úžitkovou hodnotou.

Ochranu duševného vlastníctva (DV) je možné realizovať na národnej, regionálnej alebo medzinárodnej úrovni. Pri voľbe stratégie ochrany PDV je predovšetkým dôležité zvážiť, aké sú náklady na jeho právnu ochranu a kde by mal byť výsledný produkt obchodne využiteľný, keďže PDV je chránený len na území tej krajiny alebo regiónu, kde bola pre neho získaná patričná právna ochrana (patent, úžitkový vzor, dizajn, ochranná známka a pod.).

Po posúdení realizovateľnosti a voľbe stratégie ochrany duševného vlastníctva nasleduje vyplnenie prihlášky k predmetu duševného vlastníctva (PDV)  a jej podanie na národnom (regionálnom) úrade priemyselného vlastníctva. Prihláška obsahuje úplný opis PDV, definíciu rozsahu požadovanej ochrany, výkresy a anotáciu. Príprava prihlášky je zvyčajne úloha patentového zástupcu, ktorý zastupuje pôvodcu počas celého konania. Po podaní prihlášky nasleduje predbežný prieskum (splnenie formálnych náležitostí), zverejnenie prihlášky (zvyčajne 18 mesiacov od podania), úplný prieskum (splnenie všetkých relevantných kritérií pre daný typ ochrany PDV) a udelenie/neudelenie právnej ochrany PDV. V prípade PDV, ktorého pôvodcom je vedeckovýskumný pracovník, ochranu zabezpečuje špecializované pracovisko inštitúcie, ktorej je pracovník zamestnancom - centrum transferu technológií (CTT).

Voľba spôsobu komercializácie patrí medzi kľúčové kroky v procese transferu technológií. Nakoľko ide o vysokošpecializovanú úlohu, vedeckovýskumný pracovník by k jej realizácii nemal pristupovať samostatne, ale mal by sa obrátiť na pracovníkov centra transferu technológií – CTT (prípadne iné kompetentné osoby určené inštitúciou, ktorej je zamestnancom), ktorí sú schopní určiť najvhodnejší spôsob komercializácie daného predmetu duševného vlastníctva (PDV). V procese komercializácie PDV je často vhodné nadviazať spoluprácu s partnerom z komerčnej sféry, ktorý disponuje patričnou znalosťou trhu a prostriedkami na uvedenie predmetného PDV na trh v požadovanej kvalite a rozsahu.  Požiadavky kladené na prípadných partnerov závisia do značnej miery od výberu konkrétnej formy komercializácie (poskytnutie licencie, odpredaj práv k PDV, založenie spin-off firmy a pod.). Výsledná forma komercializácie by mala byť zvolená tak, aby bola pre daný prípad transferu technológií čo najvýhodnejšia, resp. najefektívnejšie realizovateľná.

Poskytovanie konzultácií vysokou školou/vedeckovýskumným pracoviskom obchodnej spoločnosti/inému klientovi je jednou z najperspektívnejších aktivít v oblasti komercializácie výsledkov výskumu a vývoja. Pre účely určenia tematickej oblasti, podmienok a odplaty sa zvyčajne uzatvára zmluva o poskytovaní odborných konzultácií. Práva k prípadne vzniknutému predmetu duševného vlastníctva spravidla vykonáva výlučne objednávateľ konzultácií.

Marketing  zohráva kľúčovú úlohu v procese hľadania partnerov pre komercializáciu predmetov duševného vlastníctva (PDV). Marketingové nástroje sú rôzne, od reklamy a podpory predaja až po vzťahy s verejnosťou. Všetky nástroje je potrebné rozvinúť a používať podľa aktuálnej potreby a situácie na trhu. Vo vzťahoch s verejnosťou sa využívajú techniky a nástroje, pomocou ktorých sa budujú a udržujú vzťahy s okolím, inštitúcia vníma postoje verejnosti a snaží sa ich ovplyvňovať. Jedná sa o dlhodobú činnosť, ktorej súčasťou je poskytovanie informácií a zároveň získanie spätnej väzby od okolia, verejnosti. Takýmito nástrojmi,  používanými v praxi, sú najmä tlačové správy, články, tlačové konferencie a podobne.