Patentový systém a jeho rôzne podoby v európskych dejinách

Koncept práv duševného vlastníctva sa vyvíja už niekoľko tisícročí. Aby sa dostal do podoby, v akej je dnes, musela myšlienka vlastnenia nehmotného majetku prejsť viacerými zmenami. Ak máme hovoriť o patentovom práve a procese jeho zdokonaľovania, nesmieme ho vnímať ako jeden systém, ktorý sa rozvíjal rovnako vo všetkých krajinách. V histórii identifikujeme niekoľko momentov, ktoré odborníci z oblasti duševného vlastníctva vyhodnotili ako počiatky vzniku a rozvoja patentového systému.

V každej krajine badáme určité špecifiká vo využívaní alebo poskytovaní ochrany na predmety, ktoré v niektorých prípadoch ani nemuseli byť predmetmi priemyselného vlastníctva aké poznáme dnes. Prvé zárodky primitívnej formy priemyselného vlastníctva siahajú do starovekého Grécka a Ríma, kde v roku 2700 p.n.l. rozpoznali potrebu označovania si svojho majetku špeciálnymi rozlišovacími značkami. Medzi tento majetok patrili aj kravy farmárov, ktorí ich označovali z praktických dôvodov – na účely ich jednoduchého rozpoznania v prípade, ak by sa ich dobytok pomiešal na lúke s dobytkom iného farmára. Malo to aj druhotný dôvod, ktorým bolo diferencovanie medzi kvalitnými a nekvalitnými farmármi. Skôr tu ale hovoríme o presadzovaní myšlienky: toto je moje, pretože som si to kúpil.

Prví si označovali svoje výrobky hrnčiari

Až keď sa na hrnčiarskych výrobkoch začali objavovať značky výrobcov (tzv. potters‘ mark) išlo o ideu: toto je moje, pretože som to vyrobil. Legislatívne bolo využívanie ochranných známok podchytené napríklad v Anglicku v roku 1266, keď vyšiel zákon, podľa ktorého musel byť každý chlieb patrične označený, aby sa predišlo podvodom. Potreba ochrany svojho majetku sa okrem farmárov a rôznych výrobcov začala objavovať aj u vynálezcov.

Aristoteles nebol zástancom „patentového systému“

Na to, aby sme mohli hovoriť o prvom náznaku patentového systému, sa musíme presunúť do 6. storočia p.n.l., keď Hippodamus z Milétu, grécky architekt a filozof, priniesol jednu z najstarších predstáv o patentovom systéme. Podľa nej mali byť odmeňovaní vynaliezaví ľudia prinášajúci veci prospešné pre priemysel a krajinu. Tento názor mal svojho odporcu – Aristotela, ktorý už vtedy predvídal veľké problémy súvisiace s príliš vysokým počtom nepotrebných vynálezov a nenásytných vynálezcov prahnúcich po odmenách, čo by eventuálne spôsobilo chaos v spoločnosti. V rovnakom období však registrujeme pravdepodobne prvú formu patentu, ktorý získali istí grécki šéfkuchári zo starovekého mesta Sybaris na ich vlastný recept s chronologickou platnosťou 1 rok.

V Británii udeľovali „privilégiá“ panovníci a cirkevní hodnostári

V odborných kruhoch koluje mýtus, podľa ktorého sa náznak prvého patentového systému objavil v Británii v roku 1623, keď bol vydaný štatút o monopoloch (angl. Statute of monopolies), ktorý dal možnosť vynálezcom požiadať si o monopol a získať ochranu na svoje technické riešenie. Táto skutočnosť bola jedným z faktorov ovplyvňujúcich anglický priemysel, no určité ochranné právne nástroje duševného vlastníctva už predtým existovali. Išlo o privilégiá, ktoré udeľovali panovníci, biskupi, arcibiskupi, ale mohol to byť aj pápež.

„Patenty“ aj pre baníkov

Pod privilégiom rozumieme monopol, či už vo vydavateľskej, tak aj v priemyselnej sfére (pre autorov aj pre vynálezcov). To znamená, že sa nerobili rozdiely medzi predmetmi ochrany, ale miešalo sa tu autorské právo s právom priemyselného vlastníctva. Výraz „patent“ oficiálne ešte neexistoval, a už vôbec nie v podobe, v akej ho poznáme v súčasnosti. Tu môžeme použiť príklad „patentového“ režimu zabehnutého v starovekom rakúskom Tirolsku. V tomto prípade je naozaj potrebné použiť úvodzovky, nakoľko boli patenty udeľované baníkom, ktorí objavili miesta vhodné na ťaženie. Podľa aktuálne platného patentového zákona vieme, že sa objavy nepovažujú za vynálezy.

Prvý moderný patent je z Talianska

Prax systematického udeľovania privilégií, či už na tlač a vydávanie kníh alebo využívanie vynálezov, vznikla v Taliansku v 15. storočí, odkiaľ sa neskôr dostala aj do ďalších európskych krajín - španielskeho kráľovstva, Holandska a Anglicka. Privilégium z roku 1421 pre talianskeho architekta Filippa Brunelleschi, ktorý sa stal známym a uznávaným po vybudovaní kupoly pre florentskú katedrálu Santa Maria del Fiore, môžeme považovať za historicky prvý moderný patent na vynález. Išlo o nový typ loďky, ktorej účelom bol prevoz rôzneho materiálu, hlavne mramoru, cez rieku efektívnejším a lacnejším spôsobom. Po udelení trojročného monopolu Filippovi sa konala prvá skúšobná plavba, ktorá sa bohužiaľ skončila neúspechom, nakoľko sa loďka preukázala ako nefunkčná po potopení na dno rieky Arno. Vynálezcu to poznačilo najmä finančne – prišiel o peniaze v hodnote svojich platov za 10 rokov a tretinu úspor. Po tomto incidente prestala Florencia udeľovať monopoly.

Patent aj pre Galilea Galileiho

V roku 1474 sa v Taliansku konala ďalšia významná udalosť - vytvorenie prvého všeobecného štatútu o priemyselných patentoch (angl. Venetian Statute on Industrial Brevets), ktorý vydala benátska vláda. Toto nariadenie znelo: „V tomto meste sú ľudia, ktorí majú najmúdrejšie mysle schopné vymýšľať a vynaliezať... Preto bolo prijaté rozhodnutie, že z poverenia tejto rady každá osoba v tomto meste, ktorá vytvorí vynález... to môže oznámiť úradu Provveditori di Comun, aby bolo až na desať rokov zakázané akejkoľvek inej osobe na akomkoľvek našom území bez súhlasu a licencie vyrábať tento vynález vo forme a podobnosti s tým autorovým“¹. Vďaka štatútu bolo v nasledujúcich rokoch udelených cez 120 privilégií na vynálezy, medzi ktorými bol aj patent na vodné čerpadlo pre Galilea Galilei z roku 1594.

Patenty akcelerovali rozvoj

V Taliansku popohnal rozvoj systému udeľovania monopolov import Gutenbergovej kníhtlače, v Holandsku to zase bola 80-ročná vojna (1568-1648). V tomto období boli potrebné zručnosti majstrov a vojenských inžinierov, ktorí priniesli niekoľko užitočných vynálezov, medzi nimi aj špeciálne opevnenia pre mestá. Jan van Scorel tak získal patent na typ cementu používaný pri navrhovaní trvácnejších hrádzí. Podmienkou bolo preukázanie kvality materiálu, ktorú otestovali zimné búrky v severnom Holandsku. Patentový systém bol v tejto krajine od konca 16. storočia dominovaný skôr vynálezcami z oblasti stavebníctva – architektmi, inžiniermi, tesármi, drevármi a pod. Autority sa pri udeľovaní monopolov sústreďovali najmä na vynálezy zvyšujúce produktivitu a znižujúce náklady. Príkladom môže byť napodobenina mramoru alebo iných kameňov, pri ktorých bolo zaručené, že výroba a dostupnosť bude jednoduchšia. Drahé kamene tým pádom už nemuseli byť dovážané z Talianska.

Ako to bolo s udeľovaním patentov v ďalších rokoch a ako si svoje duševné vlastníctvo chránili naši predkovia sa dočítate v ďalšej časti článku už čoskoro.

Celý text si môžete prečítať na: PATENTOVÝ SYSTÉM A JEHO PODOBY V EURÓPSKYCH DEJINÁCH - Transfer technológií bulletin (ttb.sk)

02.6.2023, Juliana Bezáková

Tlačiť